Prehľadný súhrn svetového diania za posledný mesiac
V júli pokračovalo zhoršovanie vzťahov medzi svetovými superveľmocami, Čínou a Spojenými štátmi. Hoci pandémia nového koronavírusu na USA stále tvrdo vplýva, ani to 4. júla nezabránilo oslavám Dňa nezávislosti, a to aj v ťažko zasiahnutých oblastiach. V Deň nezávislosti americké námorníctvo taktiež spustilo cvičenia v Juhočínskom mori, proti čomu sa rázne ohradila Čína, ktorá si nárokuje takpovediac celé územie sporného mora. O dva týždne neskôr americké ministerstvo zahraničných vecí nariadilo uzavretie čínskeho konzulátu v Houstone v štáte Texas pre podozrenie zo špionáže. Ihneď po doručení rozhodnutia začali zamestnanci konzulátu páliť na nádvorí stohy dokumentov. V reakcii na to následne Peking nariadil uzavretie amerického konzulátu v Čcheng-tu, ktorý mal na starosti okrem inéhoaj monitorovanie situácie v Tibete. Vzťahy medzi krajinami, ktoré sa na jar vzájomne obviňovali z rozpútania koronavírusovej pandémie, a ktoré sú od roku 2018 v colnej vojne, sú na bode mrazu a je možné, že zo súčasnej krízy vzídu Spojené štáty značne oslabené a Čína naopak s novonadobudnutým sebavedomím.
Na hranici medzi Arménskom a Azerbajdžanom sa rozhoreli v treťom júlovom týždni najsilnejšie boje za posledné štyri roky od štvordňovej vojny v roku 2016. Na rozdiel od posledných kríz prebiehali strety na medzinárodnej hranici, kde žije mnoho civilistov. Celkovo 16 vojakov vrátane vysokého generála azerbajdžanskej armády a jedného civilistu bolo zabitých. V Baku, hlavnom meste Azerbajdžanu, následne prebiehali rozsiahle protesty volajúce po vojne, Arménsko sa vyhrážalo zasiahnutím strategickej ropnej a plynovej infraštruktúry Azerbajdžanu a Baku to opätovalo hrozbou útoku na arménsku jadrovú elektráreň. Boje sa preliali aj mimo hraníc Kaukazu. Pouličné napadnutia medzi diaspórami oboch krajín sa odohrávali v Moskve, Los Angeles, Londýne a Berlíne. Demonštrovalo sa aj v Prahe a v Moskve sa “jablkom sváru” stali arménske marhule. Zatiaľ to vyzerá tak, že vyhrotenú situáciu medzi juhokaukazskými susedmi sa podarilo zažehnať, k vyriešeniu konfliktu trvajúceho štvrťstoročie je ale zatiaľ ešte dlhá cesta.
Rozsiahle demonštrácie sú tvárou v tvár prebiehajúcej pandémii tŕňom v oku východných autoritárov. Protesty proti politikám srbského prezidenta Alexandra Vučića otriasli ulicami Belehradu a narazili na tvrdú reakciu polície. Už tretí týždeň ľudia demonštrujú taktiež v Chabarovsku na ruskom Ďalekom východe proti odvolaniu populárneho miestneho gubernátora Sergeja Furgala. Polícia zatiaľ protesty, ktoré v 600-tisícovom meste prilákali nevídaných 50-tisíc ľudí, sleduje z diaľky. V oboch prípadoch sú ale za nepokoje zodpovedné taktiež hlbšie príčiny. V Srbsku je to vypočítavé zavádzanie koronavírusových opatrení, ktoré umožnilo drvivé víťazstvo Vučićovej strany SNS v júnových voľbách, a v Rusku referendum o zmene ústavy, ktoré umožnilo Putinovi vládnuť až do roku 2036.
Egypt, ktorý sa minulý mesiac ocitol v centre niekoľkých regionálnych kríz, v polovici júla schválil nasadenie armády mimo územia štátu. Hoci parlamentná rezolúcia nešpecifikovala miesto nasadenia, z vyjadrenia vyplýva, že by malo ísť o Líbyu. Tam prebiehajú dôležité boje medzi silami LNA, vedenými generálom Haftarom a podporovanými Egyptom a Ruskom, a Tureckom podporovanými jednotkami GNA. Turecko sa dostalo do hľadáčika svetových médií taktiež z dôvodu sporu s Gréckom ohľadom ťažby zemného plynu vo východnom Stredomorí a opätovného zahájenia bohoslužieb v múzeu Hagia Sofia. O situácii sme vás informovali minulý týždeň. Teraz Ankare hrozí izolácia zo strany EÚ a uvalenie nových sankcií, čo by mohlo ublížiť tureckej ekonomike. Krajina pritom minulý týždeň začala s opatrným uvoľňovaním koronavírusových opatrení v snahe o znovunaštartovanie turizmu.
Z ďalších udalostí sme písali aj o schválení rekordného fondu obnovy Európskej únie vo výške 750 miliárd eur. Pozornosti neunikol ani bezprecedentný útok na sociálnu sieť Twitter, ktorý cielil na účty celebrít a známych spoločností. V neposlednom rade sme sa venovali aj útoku na iránske jadrové zariadenie Natanz, ku ktorému sa prihlásila záhadná skupina “Gepardi domoviny”.
Vývoj medzinárodného diania môžete naďalej priebežne sledovať na našom Facebooku pod hashtagom #StratpolMEMO. Na ďalšie zhrnutie zahraničných udalostí sa môžete tešiť už o mesiac. Prajeme ničím nerušené čítanie.
– Ondřej Zacha, šéfeditor
Neobvykle masové protesty proti odvolaniu populárneho gubernátora znejú ulicami ďalekovýchodného Chabarovsku
František Toth
Už niekoľko týždňov pútajú pozornosť masové protesty v Chabarovsku na ruskom Ďalekom východe. K protestujúcim sa stále pridávajú ďalší aktivisti, ktorí vyjadrujú nespokojnosť s Putinovým režimom. Vlnu demonštrácií v meste so 600-tisícovou populáciou, ktoré leží pri čínskych hraniciach, spustilo zatknutie populárneho gubernátora Sergeja Furgala. Toho Putinov režim obvinil z dvoch vrážd spred 15 rokov. Väčšina demonštrantov vníma obvinenia proti Furgalovi ako vykonštruované.
Sergej Furgal, obľúbený gubernátor Chabarovského kraja z nacionalistickej Liberálnodemokratickej strany Ruska (LDPR), sa do povedomia spoločnosti dostal, keď v roku 2018 drvivo porazil Vjačeslava Športa, Putinovho kandidáta za stranu Jednotné Rusko. Aj napriek obvineniam je však Furgal stále veľmi obľúbený a do protestov sa zapájajú aj obyčajní ľudia. Gubernátor si totiž vďaka populistickým opatreniam získal dôveru ľudí.
Obľuba Furgala u bežnej populácie však nie je jediným dôvodom protestov. Mnohí obvinenie vnímajú len ako politický krok. Účelom má byť zbavenie Furgala moci, keďže jeho politická činnosť už dlhodobo nie je v súlade s politickou líniou Kremľa. Aj keď sa symbolom protestov stal Furgal, podľa niektorých odborníkov tieto demonštrácie mieria aj proti rastúcemu absolutistickému putinismu, ktorý ovládol krajinu.
Protesty sú výnimočné aj svojou masovosťou. Podľa odhadov sa na minulotýždňovej demonštrácii zúčastnilo až 50 000 ľudí, čo je veľmi neobvyklé mimo Moskvy alebo Petrohradu. Polícia sa zatiaľ zdráhala proti protestom zasiahnuť. Dôvodom môžu byť jej sympatie s protestujúcimi. Súvis s protestami má aj nedávne referendum sprevádzané podozreniami z manipulácie, vďaka ktorému si Putin otvoril dvere k prezidentskému mandátu až do roku 2036.
Súčasné protesty spôsobujú pre Kremeľ problémy. Vzhľadom na geografickú vzdialenosť nie je možné ustriehnuť všetko, čo sa v Chabarovsku udeje. Moskva sa preto obáva, aby v dôsledku silnejúcich protestov nevyužili situáciu aj ďalší politici, ktorí sú nelojálni voči Moskve. Na druhej strane obyvatelia Ďalekého východu dlhodobo vnímajú neochotu Moskvy riešiť ich problémy. Príkladom môže byť využitie trhlín v ruskom systéme, v dôsledku čoho Čína ťaží z masívnej výruby stromov v ruskej tajge.
Ďalší osud Furgala zostáva otázny. Kremeľ sa už dlhšiu dobu s nevôľou prizeral na to, ako si Furgal po výraznom víťazstve nad Putinovým kandidátom buduje svoju vlastnú mocenskú pozíciu v Chabarovskom kraji. Ani samotný Kremeľ však nerátal s takýmito masívnymi protestami. Situáciu neupokojilo ani dosadenie Michaila Degťarjova, ktorý sa stal novým dočasným gubernátorom za LDPR, keďže obyvatelia ho vnímajú ako Putinovho kandidáta. Kedy sa protesty skončia, zostáva otázkou. Taktiež nie je jasné, či dôjde k ich násilnému potlačeniu zo strany Moskvy. Podľa všetkého sa však zdá, že pozíciu centrálnej vlády v Moskve protesty zatiaľ neohrozili.
Diplomatické roztržky medzi Čínou a USA vyústili v uzavretie dvoch konzulátov
Michaela Ružičková
V reakcii na uzavretie svojho konzulátu v americkom Houstone nariadila minulý týždeň čínska vláda uzavretie amerického konzulátu v Čcheng-tu v provincii S’-čchuan. Americký personál opustil konzulát v pondelok 27. júla, po uplynutí 72-hodinovej lehoty. V blízkosti budovy sa v tomto čase zhromažďovali miestni obyvatelia, mnohí mávali čínskymi vlajkami a robili si fotografie.
Konzulát fungoval od roku 1985 a zastupoval záujmy USA na rozsiahlom čínskom území. Bol považovaný za strategicky dôležitý, keďže umožňoval aj zber informácií o Tibete, kde dlhodobo existuje podozrenie z porušovania ľudských práv a náboženských represií zo strany Číny.
Čínske ministerstvo zahraničia hovorí o legitímnej a potrebnej reakcii na predchádzajúce kroky zo strany USA. Vo vyhlásení sa uvádza, že zamestnanci konzulárneho úradu sa „zaoberali činnosťami mimo svojich kapacít, zasahovali do vnútorných záležitostí Číny a ohrozovali bezpečnosť a záujmy Číny.“ Spojeným štátom ostali štyri konzuláty na území pevninskej Číny, konzulát v Hongkongu a veľvyslanectvo v Pekingu.
Pre podozrenie zo špionáže bol nedávno uzavretý aj čínsky konzulát v Houstone v americkom štáte Texas. Minister zahraničných vecí Mike Pompeo uviedol, že išlo o krádeže duševného vlastníctva a obvinenia sa týkali aj aktivít čínskych špiónov v zdravotníckych zariadeniach niekoľkých texaských univerzít. Hovorca čínskeho ministerstva zahraničia obvinenia poprel a hovoril o proti-čínskych klamstvách. Čína má ešte štyri ďalšie konzuláty na území USA a veľvyslanectvo vo Washingtone. Donald Trump sa neskôr vyjadril, že existuje možnosť uzavretia aj ďalších čínskych konzulátov.
Niekoľko hodín po doručení výzvy na uzavretie konzulátu v Houstone, ktorú americké ministerstvo zahraničia poslalo Číne v utorok 21. júla, začali zamestnanci konzulátu páliť na nádvorí dokumenty. Po uplynutí stanovenej lehoty v piatok 24. júla potom skupina mužov v sprievode predstaviteľov z ministerstva zahraničia násilím otvorila vchodové dvere. Muži vošli do budovy a vchod zostal strážený uniformovanými členmi Úradu diplomatickej bezpečnosti. K situácii sa odmietli vyjadriť.
Napätie medzi Čínou a USA eskaluje dlhodobo, predstavitelia oboch štátov, ktoré sú od roku 2018 v colnej vojne, voči sebe vystupujú podozrievavo a útočne. Hovorca čínskeho ministerstva zahraničných vecí začiatkom marca uviedol, že koronavírus mohla do Wuchanu doniesť americká armáda. Donald Trump potom v máji tvrdil, že vírus pochádza z čínskeho laboratória vo Wuchane.
Olej do ohňa vzájomných vzťahov priliali aj ďalšie z nedávnych udalostí, ako odsúdenie nového bezpečnostného zákona pre Hongkong či sankcie uvalené na politikov podozrivých z podieľania sa na porušovaní ľudských práv moslimských menšín v Sin-ťiangu. Oblasťou súperenia je aj Juhočínske more, kde Spojené štáty v Deň nezávislosti odštartovali rozsiahle vojenské cvičenia, zo strany Číny kritizované ako agresívny prejav moci.
Spomínané udalosti majú za následok vyostrenie vzájomných vzťahov. Mike Pompeo označil asertívnejší prístup k Číne za „misiu našej doby“. Na druhej strane sa však zhoršovanie verejného obrazu Číny v USA dostáva čoraz viac do politickej roviny predvolebných kampaní Donalda Trumpa i demokratického kandidáta Joea Bidena.
Turecké plány na ťažbu pri gréckom ostrove – ďalšia skúška pre napäté vzťahy medzi ‘spojencami’
Adam Sitko
Dlhodobo napäté vzťahy medzi Gréckom a Tureckom sa minulý týždeň znovu rozhoreli po tom, čo vláda v Ankare oznámila, že vyšle loď na vykonávanie seizmického prieskumu do sporných vôd vo východnom Stredomorí. Prieskum mal prebiehať v blízkosti gréckeho ostrova Kastellorizo pri južnom pobreží Turecka. Grécko v reakcii na tieto informácie uviedlo svoje ozbrojené sily do plnej pohotovosti.
Turecko svoju pozíciu háji tým, že prieskum má byť vykonávaný v jeho teritoriálnych vodách. V tomto pásme sa ale nachádza niekoľko gréckych ostrovov a Atény tvrdia, že turecké snahy zasahujú hlboko do takzvaného kontinentálneho šelfu Kastellorizo.
Energetické napätie v oblasti panuje už niekoľko rokov od doby, keď boli v okolí Cypru nájdené obrovské zásoby plynu. Turecko už minulý rok rozbehlo v blízkosti ostrova vŕtacie práce, čím sa dostalo do ostrého sporu s Cyperskou republikou. Z ekonomickej zóny Cypru zároveň vytlačilo prieskumné plavidlá európskych koncernov.
Ankara akékoľvek protesty odmietla s tvrdením, že len háji záujmy Severocyperskej tureckej republiky, neuznaného štátu v severovýchodnej časti ostrova, ktorý vznikol ako dôsledok konfliktu z roku 1974. Turecko je jedinou krajinou, ktorá túto republiku uznala a na jej území má zriadenú stálu vojenskú základňu. Grécko a Turecko boli už pred štvrťstoročím na pokraji vojny v Egejskom mori. V roku 1996 len tesne odvrátili stret v spore o neobývané ostrovy Imia/Kardak.
Spory o nerastné suroviny však nie sú jedinou konfliktnou oblasťou medzi oboma krajinami. V poslednom období dochádzalo k mnohým sporom kvôli migrantom, ktorí boli hnaní Tureckom na grécke územie. Atény zároveň ostro kritizovali nedávne rozhodnutie prezidenta Erdogana opäť spustiť bohoslužby v múzeu Hagia Sofia.
Minulý rok taktiež došlo k podpisu dohody medzi Tureckom a Líbyou o vytvorení exkluzívnej hospodárskej zóny (EHZ) od južného pobrežia Turecka až po severovýchodné pobrežie Líbye. Tento krok sa stretol opäť s vlnou odporu, a to predovšetkým zo strany Grécka, pretože nezohľadňuje grécke ostrovy, ktoré sa v tejto zóne nachádzajú. Turecká ropná spoločnosť pritom získala niekoľko licencií na vŕtanie vo Východnom Stredomorí, a to aj v blízkosti ostrovov Kréta a Rodos.
Stupňujúce sa napätie tak opäť testuje súdržnosť NATO a EÚ. Ankara totiž ohrozuje suverenitu dvoch štátov Únie, pričom Grécko a Turecko sú zároveň spojencami v Severoatlantickej aliancii. Ankara si síce v posledných rokoch svojím správaním značne znížila svoje renomé v NATO, stále však ide o štát s druhou najpočetnejšou armádou krajín Aliancie so strategickou polohou pre Blízky východ.
Prehnané veľmocenské ambície prezidenta Erdogana by však mohli spôsobiť uvalenie sankcií a izolácie zo strany EÚ a USA, ktoré sa taktiež postavili na stranu Grécka. Pomoc z Ruska by bola zároveň veľmi otázna. Turecké záujmy v Sýrii vrátane vojenskej a materiálnej podpory líbyjskej Vlády národnej jednoty (GNA) sú v silnom kontraste so záujmami Moskvy. Už v oblasti materiálnej podpory vojny v Líbyi zvažovali niektoré európske krajiny uvalenie sankcií na Turecko. Kombinácia súčasných a možných nových sankcií spolu s prepadajúcou sa tureckou lírou by mohla vytvoriť nebezpečnú situáciu s vážnym vplyvom na vnútropolitické dianie v Turecku, a teda aj budúcnosť samotného prezidenta Erdogana.
Egyptský parlament schválil nasadenie armády do vojny v Líbyi
Dominik Zachar
V pondelok 20. júla egyptský parlament jednohlasne schválil vyslanie egyptskej armády mimo územia štátu, s najväčšou pravdepodobnosťou na územie Líbye. Hoci parlament nešpecifikoval, kam budú jednotky vyslané, vo svojom vyjadrení hovorí o „západnom fronte“ a boji proti „zločineckým milíciám a zahraničným teroristickým skupinám“, čo pravdepodobne odkazuje na situáciu v Líbyi a podporu jednotiek povstaleckého veliteľa Haftara. Už pred týmto krokom egyptský prezident Abdal Fattáh Sísí pohrozil vojenskou akciou voči líbyjským jednotkám podporovaným Tureckom, ktoré stoja proti Haftarovi.
Líbyjská národná armáda (LNA), ktorá je vedená Haftarom a podporovaná prevažne Ruskom a Egyptom, sa po predošlom neúspešnom pokuse o dobytie Tripolisu musela stiahnuť k strategickému mestu Sirte, kde aktuálne čelí jednotkám Vlády národnej jednoty (GNA), ktoré sú podporované Tureckom a líbyjskou vládou uznávanou OSN. V okolí mesta Sirte sa nachádza aj letecká základňa Al-Jufra, ktorú údajne využíva Rusko na transport žoldnierov zo Sýrie. Mesto Sirte je taktiež bránou k východným ropným poliam. V priebehu postupu GNA boli objavené masové hroby v jednom z bývalých táborov LNA, na čo reagovala medzinárodne uznávaná vláda, ktorá aktuálne zbiera dôkazy Haftarových vojnových zločinov.
Hoci Rusko a Turecko podporujú proti sebe stojace strany, obe krajiny sú hlavnými zahraničnými mocnosťami zapojenými v konflikte. Ibrahim Kalin, jeden z vysoko postavených bezpečnostných poradcov tureckého prezidenta, ohlásil, že došlo k dosiahnutiu dohody, ktorá je základným kameňom pre budovanie trvalého prímeria. Avšak prezident Sísí upozornil, že útok na mesto Sirte je „červenou líniou“, ktorá by donútila Egypt k priamej intervencii do konfliktu. Rusko a Egypt sa tešia zo vzájomne dobrých vzťahov nielen v Líbyi, sú viditeľné predovšetkým v raste ich ekonomickej spolupráce a spoločnými vojenskými cvičeniami. Napokon ich nadštandardne dobré vzťahy potvrdil aj ruský prezident Vladimir Putin, ktorý minulý rok prehlásil Egypt za „pilier bezpečnosti a stability na Blízkom východe a v Afrike“.
Ak v blízkej dobe nebude dosiahnuté prímerie, je pravdepodobné, že medzinárodné spoločenstvo bude svedkom ďalšej eskalácie konfliktu z dôvodu zapojenia egyptskej armády. Tá by sa tak mohla ocitnúť v priamom strete s tureckými jednotkami a nimi podporovanými silami GNA, čo by znamenalo priamu vojenskú konfrontáciu medzi Egyptom a Tureckom. Takýto stret by ešte viac prehĺbil už aj tak napäté vzťahy oboch krajín prameniace zo sporu ohľadom nálezísk zemného plynu v Stredozemnom mori, ktoré si obe krajiny nárokujú.
Na zhoršujúcu situáciu v Líbyi reagovali aj členské štáty EÚ, konkrétne Francúzsko, Nemecko a Taliansko, ktoré volali po okamžitom pokoji zbraní. V ich vyjadrení zaznela aj možnosť využitia sankcií voči bojujúcim stranám a ich zahraničným patrónom vrátane Turecka. Francúzsko už minulý mesiac obvinilo Turecko z porušovania medzinárodného zbraňového embarga uvaleného OSN na Líbyu, čo do istej miery naznačuje nejednotnosť Severoatlantickej aliancie.
Po päťdennom maratóne rokovaní se lídri EÚ dohodli na pláne obnovy pre ďalšie generácie
Alexandra Paprcková
Mimoriadne stretnutie hláv členských štátov Európskej únie v Bruseli, pôvodne plánované na piatok a sobotu minulého týždňa, trvalo až do utorkového rána, rekordných päť dní. Na programe rozpočtového samitu bolo najmä prerokovanie viacročného finančného rámca na roky 2021 až 2027 a nového plánu obnovy “EÚ pre ďalšie generácie”. Po dňoch a nociach strávených vyjednáváním dospeli lídri európskych zemí ku spoločnému konsenzu.
Z rokovaní vyplýva, že EÚ si je vedomá svojej zodpovednosti za následujúci vývoj a dopad koronakrízy na Európu. Po prvotnom otrasení z náhleho dopadu pandémie Covid-19 na zdravie prichádza druhá rana v podobe hospodárskej krízy, ktorú sa európski lídri snažia včas podchytiť. Na zástupcov členských štátov bol počas vyjednávaní vyvíjaný obrovský tlak verejnosti obhájiť schopnosť a efektivitu únie riešiť novovznikuté hrozby. Tí sa napokon v utorok nad ránom jednohlasne zhodli na objeme fondu na obnovu vo výške 750 miliárd eur, z toho 390 miliárd vo forme priamych dotácií a 360 miliárd ako pôžičky. Fond “EÚ pre ďalšie generácie” bude tak započítaný do sedemročného finančného rámca v hodnote 1,82 bilióna eur.
Charles Michel, predseda Európskej rady, v pozývanom liste na samit zdôraznil závažnosť situácie a potrebu „nájsť funkčné riešenia a dospieť k dohode vo vyššom záujme všetkých občanov”. Kameňom úrazu v plnení tohto cieľa európskou 27ičkou boli najmä rozdielne východiskové pozície tzv. šetrnej päťky a ostatných štátov.
Rakúsko, Dánsko, Švédsko, Fínsko a Holandsko presadzovali nižšiu mieru priamych dotácií, tým pádom vyššiu mieru pôžičiek a sprísnenie podmienok ich čerpania.Táto šetrná päťka vinila Taliansko a Španielsko za zlú ekonomickú situáciu už pred vypuknutím pandémie a bránila poskytovaniu pôžičiek alebo grantov daným krajinám bez záruky mechanizmu na zavedenie eventuálnych reforiem.
Vzhľadom k tomu, že Poľsko má byť jedným z najväčších príjemcov finančnej pomoci, chcela pätica štátov presadiť do podmienok dohody aj zásadu udržania právneho štátu. Rovnako ako v prípade južných štátov, by darcovské krajiny mali mať právo zasiahnuť do spôsobu, akým by boli peniaze použité. Lídri Poľska a Maďarska, Viktor Orbán a Mateusz Morawiecki, sa proti navrhovanej podmienke ostro ohradili, považujú ju za priamy útok na zvrchovanosť štátu. Do kompromisného návrhu sa nakoniec nedostala.
Európska únia si po prvý krát za svoju existenciu požičia peniaze v takom rozsahu. Ako organizácia má k dispozícií nižšie sadzby než jednotlivé krajiny, ktorým finančnú injekciu poskytne. Tvárou v tvár kríze, ktorá je mnohými médiami označovaná za najhoršiu od čias druhej svetovej vojny, členské štáty dokázali, že spolu vytvárajú silnú úniu schopnú včas reagovať na sociálno-ekonomické hrozby.
Veľký hack Twitteru – bežný podvod nezvyčajných rozmerov
Peter Dubóczi
Sociálna sieť Twitter zažila 15. júla jeden z najväčších útokov na svoje štruktúry. Zasiahnutých bolo približne 130 overených účtov, ktoré sledujú desiatky miliónov ľudí. Obeťou sa stali predovšetkým účty významných osobností a spoločností s vysokým potenciálom rozšíriť zamýšľaný podvod. Cieľom hackerov bolo nalákať sledovateľov k zaslaniu bitcoinov na virtuálne konto s prísľubom dvojnásobného spätného zisku.
Správu okrem iných zdieľali aj účty Joea Bidena, Baracka Obamu, Billa Gatesa či Elona Muska a spoločnosti ako Apple a Uber. Všetko pod kontrolou hackerov, ktorí tak získali niečo cez 120-tisíc dolárov. Twitter zareagoval bezprecedentným opatrením – dočasne zastavil možnosť tweetovania všetkým overeným účtom.
Podľa prvotných zistení spoločnosti mal zlyhať predovšetkým ľudský faktor. Hackeri najprv zaútočili na niektorých zamestnancov spoločnosti. Využitím sociálneho inžinierstva a manipulatívnych techník sa dostali k dôverným informáciám, získali poverenia potrebné pre prístup do vnútorného systému a prešli dvojfaktorovou ochranou. Ide o ukážkový príklad phishingu, ktorý dosiahol masívne rozmery.
Podvodníci doteraz používali len mená a profilové fotky osobností ako Elon Musk, aby nalákali ľudí na posielanie kryptomeny. V tomto prípade však boli všetky účty skutočné. Otázkou je, k čomu sa hackerom prostredníctvom systémových nástrojov podarilo dostať. Kompromitované mohli byť aj osobné informácie vrátane e-mailových adries a telefónnych čísel. Zatiaľ nie je jasné, či získali aj prístup k správam či iným citlivým informáciám.
Hacknutie Demokratického národného výboru (DNC), riadiaceho orgánu americkej Demokratickej strany, a následný únik e-mailov pred prezidentskými voľbami 2016 ukázali, že kybernetické útoky môžu mať vplyv aj na výsledky dôležitých volieb. V porovnaní s týmto prípadom je posledný útok na Twitter len slabším odvarom hrozby, ktorú odkrýva. Aj napriek tomu, že v porovnaní s napadnutím DNC nepriniesol vážnejšie následky, stále ide o narušenie informačnej integrity a bezpečnosti nevídaných rozmerov.
Incident tak nepochybne otvára otázky informačnej a kybernetickej bezpečnosti. Rovnako vyvoláva podozrenie, že kryptomenový podvod nebol jediným zámerom útočníkov a mohlo ísť aj o skrytý politický útok. Zatiaľ čo došlo k napadnutiu účtov Joea Bidena, Baracka Obamu či Michaela Bloomberga, obeťami sa nestali žiadne významné osobnosti z republikánskeho spektra. Dostupné dôkazy však zatiaľ rovnako nepodporujú ani úvahy o aktivite iného štátu.
Twitter je technologickým gigantom, ktorý se postupne stáva etablovaným nástrojom a predstavuje legitímny spôsob politickej komunikácie. Využíva sa aj na oficiálnu komunikáciu politických predstaviteľov, inštitúcií a vlád, a to aj počas mimoriadnych udalostí. Tento útok tak mohol byť oveľa nebezpečnejším. Ponúka však varovanie a obracia pozornosť na svetovú závislosť od informačných sietí a kritickú potrebu ich ochrany a zabezpečenia.
Explózia v iránskom jadrovom zariadení Natanz. Nová éra v studenej vojne Blízkeho východu?
Jaroslav Cabuk
Iránskou metropolou Teherán otriasla 2. júla v skorých ranných hodinách silná explózia. Ako sa neskôr ukázalo, výbuch sa odohral v jadrovom zariadení Natanz, približne 200 kilometrov južne od iránskeho hlavného mesta. Iránske autority hovorili len o “nešťastnej udalosti”, ktorá zapríčinila požiar na streche jednej z budov. Následné satelitné snímky však ukázali, že išlo o explóziu, ktorá takmer zničila jednu z budov zariadenia. Iránska vláda konštatuje, že chod samotného zariadenia udalosť neovplyvnila. Mnohí analytici však hovoria o takmer dvojročnom odstavení.
Spravodajská vládna organizácia IRNA nepriamo naznačila, že za explóziou stáli Spojené štáty a Izrael. Joel Guzansky, ktorý bol v minulosti analytikom pre oblasť Iránu v rámci úradu izraelského premiéra, sa vyjadril, že explózia bola viac než náhoda. Podľa neho majú Izrael aj Spojené štáty záujem o ukončenie iránskeho jadrového programu. „Ak ho Irán nezastaví, môžeme byť svedkami viacerých nehôd,“ dodal.
Zariadenie v Natanz je pritom známou lokáciou iránského jadrového programu. V roku 2002 bolo stredisko odhalené pomocou družíc a v roku 2003 Natanz navštívila prvý raz aj Medzinárodná agentúra pre jadrovú energiu (IAEA). Dodnes je jednou z hlavných lokalít krajiny pre obohacovanie uránu. Samotná IAEA potvrdila, že Irán obohacuje urán na približnej úrovni 4,5 %, čo je síce nad limitom stanoveným jadrovou dohodou, avšak výrazne pod úrovňou požadovanou pre jeho využitie v jadrových zbraniach, ktorá dosahuje takmer 90 %.
K útoku sa prihlásila doposiaľ nie príliš známa skupina „Gepardi domoviny“, ktorej členmi sú disidenti či rôzni odporcovia iránskeho vládneho režimu. Analytici rátajú s dvoma hlavnými možnosťami – umiestnením trhavín do plynových zásobníkov v jadrovom zariadení alebo kybernetickým útokom, ktorý mohol výbuch plynu spustiť. Keďže je samotná základňa ostro sledovaná iránskymi bezpečnostnými zložkami, najčastejšie sa hovorí práve o druhom variante. Podobný útok sa v Natanz odohral už pred desiatimi rokmi. Pomocou izraelského počítačového vírusu Stuxnet boli v Natanze vtedy znefunkčnené niektoré centrifúgy.
Vyšetrovanie ešte nie je uzavreté, môžeme sa teda len domnievať, kto za útokom stál a kto je vlastne skupina „Gepardi domoviny“. Najväčší prospech z útoku či odstavenia iránskeho jadrového programu majú súperiace krajiny v regióne. V regióne už niekoľko rokov prebieha “blízkovýchodná studená vojna” a odstúpenie Spojených štátov od jadrovej dohody s Iránom v roku 2018 konflikt znova zintenzívnilo.
V januári 2018 sa tiež uskutočnil útok Mossadu na sklad v Teheráne, počas ktorého Izrael získal niekoľko tisíc strán dokumentov o jadrových zbraniach. Tento útok prebehol pomocou internej pomoci, je preto možné, že „Gepardi domoviny“ sú práve interným iránskym hnutím, ktoré úzko spolupracuje s Izraelom a mohlo s ním spolupracovať aj počas útoku v Natanz. Jednou z možností je aj spolupráca hnutia so Spojenými štátmi. S tými Irán vstúpil do novej fázy vyostrenia vzťahov po tom, ako na nariadenie prezidenta Spojených štátov Donalda Trumpa v januári 2020 prebehol atentát na jedného z popredných vojenských veliteľov Iránu Gásema Solejmáního, ktorý OSN nedávno označila za nezákonný.
Reakcia vlády na srbské protesty je najtvrdšia od čias Slobodana Miloševiča
Barbora Krasová
Tisíce ľudí v Srbsku protestujú proti vláde prezidenta Alexandra Vučića. Prvá demonštrácia proti prísnym reštrikciám v dôsledku koronavírusu sa začala po tom, čo prezident oznámil zákaz vychádzania počas minulého víkendu. Prezident neskôr ustúpil od plánu, ale protesty pokračovali a zmenili sa na obrovskú kritiku srbských autorít. Protestujúci obviňujú prezidenta z toho, že prispel k veľkému nárastu počtu úmrtí a nových prípadov nakazených koronavírusom, pričom desiatky z nich počas protestov vtrhli do budovy srbského parlamentu.
Úrady vedené prezidentom síce zaviedli v skorých fázach prepuknutia koronavírusu prísne reštrikcie, pár týždňov po tom sa ale všetky obmedzenia zrušili, keďže Vučić trval na tom, aby sa plánované parlamentné voľby konali 21. júna. Vučićova Srbská pokroková strana (SNS) v nich získala drvivú väčšinu, keďže voľby bojkotovala väčšina opozície, ktorá sa sťažovala na zvýšené autoritárstvo. Vučićova strana má momentálne v parlamente tri štvrtiny poslancov, čo je po Bielorusku najviac v Európe.
Srbská polícia nasadila slzný plyn a obsadila dopravné uzly v centre mesta. Objavilo sa niekoľko videí, kde polícia fyzicky napáda demonštrantov a terčom sa stali aj novinári. Komisárka Rady Európy pre ľudské práva Dunja Mijatović uviedla, že násilnosti šírené políciou vyvolali vážne obavy v oblasti ľudských práv. Niektoré médiá protesty prirovnávajú k protestom z 90. rokov, ktoré sa odohrali za vlády Slobodana Miloševiča.
Mnohí tiež obviňujú vládu, že manipulovala s údajmi o počte nakazených, aby sa voľby mohli uskutočniť. Deň po parlamentných voľbách Balkánska sieť investigatívneho spravodajstva totiž zverejnila správu, v ktorej sa ukázalo, že v Srbsku zomrelo dvojnásobne viac infikovaných pacientov, ako oznámili srbské autority a stovky ďalších pozitívnych prípadov neboli zverejnené.
Prezident Vučić zatiaľ šíri konšpiračné teórie o zahraničných agentoch, ktorí protesty údajne organizujú, nemá však žiadne vysvetlenie toho, ako dokážu kontrolovať desiatky tisíc ľudí v celom Srbsku a neuvádza ani ich mená. Prezident z násilných protestov okrem toho obvinil krajne pravicové organizácie, extrémistov a fanatikov. Opozícia sa domnieva, že boli do davu vložení aj provládni provokatéri, ktorí mali do protestov vniesť agresiu, čo má vystrašiť ľudí a kompromitovať demonštrácie v očiach verejnosti. Na druhej strane je pravdou, že ako protesty, tak aj srbská opozícia sú vo svojich metódach a požiadavkách značne nejednotné.
Protestujúcim prekáža, že vláda robí zo Srbska autoritatívny štát, pričom najnovšia správa mimovládnej organizácie Freedom House prvýkrát označuje krajinu za hybridný režim v dôsledku politickej korupcie a zneužívania moci prezidentom, ale aj rozsiahlej kontroly médií. V rebríčku slobody tlače Reportérov bez hraníc je na tom v regióne horšie už iba Bulharsko.
Srbská vláda po dvoch nociach protestov v hlavnom meste zrušila zákaz vychádzania a namiesto toho oznámila zákaz zhromaždení viac ako 10 ľudí. Podľa politológov je toto nezvyčajný ústupok srbských autorít. Moc Vučića však aj napriek tomu nie je ohrozená. Od postu predsedu vlády až po prezidenta si Vučić upevňuje svoju moc už osem rokov a zachraňuje ho aj slabá a rozdelená opozícia.
Súperenie medzi USA a Čínou pokračuje v Juhočínskom mori
Marián Maraffko
Čína v posledných dňoch vyjadrila svoju nespokojnosť s prítomnosťou námorných síl USA na vojenských cvičeniach v Juhočínskom mori. Pokladá to za agresívny prejav moci amerických síl a poukazuje na to, že by tieto cvičenia mohli závažne narušiť stabilitu v regióne. Nejde pritom o prvý prípad toho, kedy sa Čína striktne postavila proti aktivitám zahraničných mocností v regióne.
Spojené štáty odmietajú, že by sa ich posledné zapojenie loďstva v Juhočínskom mori akokoľvek týkalo regionálnej politickej situácie. Cieľom cvičenia malo podľa nich byť len zlepšenie flexibility, schopnosti svojich síl a zaistenie obranyschopnosti v indo-pacifickom regióne. Cvičenie odštartovalo 4. júla, teda v Deň nezávislosti USA, a zahŕňa napríklad intenzívne testovanie úderných schopností stíhacích lietadiel na lietadlových lodiach.
Koncom minulého roka Čína varovala USA i Spojené kráľovstvo pred vyslaním ich námorných síl do regiónu v reakcii na zvýšenú čínsku agresiu v regióne – menovite v Taiwane a Hongkongu. Čína by prítomnosť zahraničných lodí pokladala za ohrozenie svojej národnej suverenity a za „nepriateľský krok“, voči ktorému by musela zakročiť. USA aj napriek tomu už vtedy angažovali svoje loďstvo a v rámci ochrany medzinárodných obchodných trás sa ich bojové lode priblížili k čínskym ostrovom.
Iba pred pár dňami USA, Vietnam a Filipíny kritizovali Čínu za jej vlastné vojenské cvičenie. Hoci si Čína nárokuje takmer celý námorný priestor v Juhočínskom mori, Vietnam aj Filipíny majú na toto územie taktiež svoje historické nároky. Čínske cvičenia tak pokladali za možné narušenie ich suverenity a zároveň hrozbu pre stabilitu a bezpečnosť. Čína sa pritom v roku 2015 zaviazala, že nebude more militarizovať.
Súčasné nezhody ohľadom vojenských aktivít v regióne môžu mať podľa vládnych elít značný negatívny vplyv nielen na bezpečnosť a stabilitu, ale aj na politické väzby zapojených strán. Vo vzťahu USA a Číny ide o ďalší prejav veľmocenského súperenia, ktoré zahŕňa americké sankcie, obchodnú vojnu a nezhody ohľadom Taiwanu a Hongkongu.
Takisto aj v regionálnej sfére môže dôjsť k zmenám vo vzťahoch medzi aktérmi v danej oblasti. Vietnamský minister zahraničných vecí naznačil možnosť ochladenia vzťahov medzi Združením krajín juhovýchodnej Ázie (ASEAN) a Čínou v prípade, že by Peking pokračoval v ohrozovaní vietnamskej suverenity. Ukazuje sa aj vplyv na bilaterálne vzťahy. Filipíny, ktoré sa v posledných rokoch snažili zlepšiť svoje vzťahy s Čínou a zahájili s ňou postupné zbližovanie, varovali Peking pred ďalšími aktivitami ohrozujúcimi regionálnu bezpečnosť. Objavuje sa tak možnosť, že Filipíny prehodnotia svoje smerovanie smerom k Číne a opäť sa postavia na stranu USA.
Začína sa anexia Západného brehu. Prichádza koniec dvojštátneho riešenia?
František Toth
Plánovaná anexia Západného brehu, ktorú vyhlásil izraelský premiér Benjamin Netanjahu, mohla byť spustená už od 1. júla. Prísľub Netanjaha, že izraelské právo bude aplikovateľné aj na Západnom brehu, nemusí znamenať iba možnosť kontroly nad danou časťou územia, ale môže byť tiež začiatkom konca sna o riešení palestínsko-izraelského konfliktu v podobe dvoch štátov.
Tento dátum je však viac termínom oficiálneho otvorenia tejto otázky ako striktným deadlinom. Termín bol stanovený Netanjahuom a jeho partnermi v rámci koaličnej dohody, podľa ktorej môže Izrael anektovať väčší pás územia alebo neuskutočniť anexiu vôbec. Súčasný vývoj však naznačuje, že dôjde k riešeniu, ktoré sa bude nachádzať niekde medzi týmito variantmi.
Navrhovaná anexia je v súlade s predošlým „Trumpovým plánom pre Blízky východ“. Dokument, zverejnený v januári, navrhol zriadiť demilitarizovaný palestínsky štát, ktorý by bol zlepencom rozštiepených častí palestínskeho územia. Plán však nezahŕňa územie východného Jeruzalema, ktorý je Palestinskou autonómiou dlho považovaný za budúce hlavné mesto Palestíny.
Plánované obsadenie územia, ako aj Trumpov „mierový plán“, však narazili na ostrú kritiku medzinárodnej komunity a búrlivé protesty Palestínčanov. Izrael však na rozhodnutí trvá, keďže mu poskytuje možnosť rozšíriť si suverenitu nad okupovaným územím. Aj napriek ostrej kritike zo strany predstaviteľov Organizácie Spojených národov a medzinárodnej komunity sú americkí politici vo svojom postoji zdržanliví. Nie je teda jasné, či plánované kroky Izraelu dostanú od Spojených štátov zelenú.
Plánovaná anexia palestínskeho územia však nepredstavuje problém iba z politického hľadiska, ale najmä z právneho. V prípade Izraela by anexia predstavovala do očí bijúce porušenie noriem medzinárodného práva. Jej realizáciou by tak mohol vzniknúť nebezpečný precedens.
Implementácia navrhnutého plánu môže priniesť viaceré negatívne dôsledky pre život Palestínčanov v danej oblasti, ale najmä pre bezpečnostnú situáciu v regióne. Plán však určite nahráva do karát premiérovi Netanjahuovi, ktorý tým môže odpútať pozornosť od súčasnej ekonomickej recesie v krajine a aj od negatívnych vplyvov koronavírusu. Okrem toho prekvapujúco ani Egypt, dlhodobý spojenec Palestínčanov, neprejavil vážnejší odpor voči plánovanej anexii. Káhira je v súčasnosti zamestnaná najmä záležitosťami v Líbyi a Etiópii.
Samotní Palestínčania zostávajú v tejto záležitosti, ako je, žiaľ, v poslednej dobe zvykom, len obyčajnými pozorovateľmi. Problém spočíva aj v neschopnosti ich lídrov obhájiť svoje práva a prinajmenšom spomaliť postupný proces, ktorým Izrael sleduje minimálne morálnu kapituláciu v palestínskych záležitostiach. Otázka, či prežije riešenie konfliktu v podobe dvojštátu, bude možno záležitosťou najbližších dní. Súčasný status quo sa však môže nenávratne zmeniť.