Prehľadný súhrn svetového diania za posledný mesiac
Na našich sociálnych sieťach niekoľkokrát do týždňa publikujeme stručné analytické správy o zahraničnom dianí. Pod hashtagom #StratpolMEMO nájdete krátky prehľad najdôležitejších udalostí z konfliktných oblastí, euroatlantického regiónu a informačnej bezpečnosti. Snažíme sa ponúkať stručné a informatívne správy s krátkou analýzou, ktoré uvádzajú medzinárodné dianie do širšieho kontextu. Pre tých z vás, ktorí nie ste na sociálnych sieťach alebo vám jednoducho viac vyhovuje ucelený mesačný formát, ponúkame tento prehľad.
V Indii prebiehajú protesty vyzývajúce k bojkotu Číny a jej obyvatelia pália čínske spotrebiče. Vláda Narendra Modiho urýchľuje nákupy zbraní a téme sa začala venovať aj čínska propaganda v strednej Európe. To všetko v reakcii na eskaláciu konfliktu medzi oboma krajinami na konci mája. O strete ázijských veľmocí v himalájskej oblasti, pri ktorom boli zabité desiatky vojakov pomocou tyčí a po domácky vyrobených zbraní, sme informovali na prelome mája a júna. Ak vás kríza medzi Čínou a Indiou zaujíma podrobnejšie, odporúčame analýzu, ktorú k téme vydal náš partnerský projekt Voxpot.
Spojené štáty prechádzajú búrlivým vývojom. V júni sa v krajine naplno rozhoreli protesty po zabití Afroameričana Georga Floyda políciou a na sile taktiež začína naberať pandémia nového koronavírusu. Otázkou je, čo tento vývoj bude znamenať pre rolu Spojených štátov vo svete. Pred niekoľkými dňami Washington odštartoval konečný odchod krajiny zo Svetovej zdravotníckej organizácie (WHO), Trumpova administratíva útočí na vyšetrovateľov Medzinárodného trestného súdu, ktorí vyšetrujú zločiny amerických vojakov v Afganistane, a OSN označila americký atentát na iránskeho generála Solejmáního za protiprávny. „Občianske nepokoje v USA len vypovedajú o skutočnej povahe krajiny v zahraničnom konaní,“ komentovala situáciu iránska vláda v kontexte narastajúceho objemu vývozu ropy z Iránu do taktiež sankciami zasiahnutej Venezuely. O situácii sme vás informovali na začiatku júna.
Vzhľadom na búrlivý medzinárodný vývoj bola pomerne v tichosti odhalená doposiaľ tajná špionážna aliancia, ktorá už štvrť storočia funguje v severnej Európe. Spravodajská spolupráca, nazvaná podľa silného nemeckého piva Maximator, funguje už od roku 1976 a sústredí sa na signálne spravodajstvo.
Egypt sa v priebehu mesiaca ocitol obkľúčený medzinárodnými krízami. Najskôr sa na začiatku júna v líbyjskom Tripolise začala možná definitívna porážka síl Líbyjskej národnej armády (LNA) generála Haftara. Káhira prišla s vlastnou mierovou deklaráciou, ktorá by mala zaručiť odchod zahraničných vojsk, prezident Sísí ale zároveň odkázal armáde, nech je pripravená na misiu v zahraničí. V polovici júna taktiež zlyhali rokovania medzi Egyptom, Sudánom a Etiópiou ohľadne naplnenia Veľkej priehrady etiópskeho znovuzrodenia (GERD) na Níle. Jej príliš rýchle naplnenie by mohlo Egypt ohroziť suchom, Káhira však riskuje aj stratu veľmocenského postavenie v regióne. Egypt aj Etiópia oznámili, že budú brániť svoje záujmy všetkými prostriedkami. A aby toho nebolo málo, prvého júna sa oficiálne začala izraelská anexia palestínskych území na Západnom brehu Jordánu. Egypt je historickým spojencom Palestínčanov, zmietaný medzinárodnými aj domácimi krízami si však teraz nemôže dovoliť znepriateliť si Izrael a Spojené štáty.
Zamerali sme sa však aj na ďalšie, nemenej dôležité udalosti. Z európskych tém upútala pozornosť prelomová legislatíva v oblasti regulácie digitálnych služieb, na ktorej pracuje Európska únia, ako aj plánovaný odchod amerických vojakov z Európy. Pozornosti neuniklo ani schválenie kontroverzného čínskeho národného bezpečnostného zákona v Hongkongu a demolácia budovy styčného úradu v Kesongu severokórejskou vládou. Z afrických tém sme sa zamerali taktiež na ilegálny vývoz konžského zlata, ktorý financuje tamojší konflikt. Na konci mesiaca sme vás upozornili na začiatok rokovania o regulácii jadrových zbraní medzi USA a Ruskom vo Viedni.
Prajeme príjemné čítanie.
– Ondřej Zacha, šéfeditor
Čína vs. India: Konflikt po utíchnutí pandémie?
Peter Dubóczi
Piateho mája vypukla potýčka medzi indickými a čínskymi jednotkami pri jazere Pangong Tso v himalájskej oblasti Ladakh, ktoré sa nachádza priamo na de facto hranici (LAC). Jej výsledkom bolo 11 zranených. O tri dni neskôr sa o 1 200 kilometrov ďalej do podobnej situácie dostali vojaci v himalájskom priesmyku Nathula, tiež na LAC.
Čína aj India incidenty bagatelizovali, v ďalších týždňoch však na pohraničnej oblasti narástla vojenská prítomnosť oboch strán. Peking a Dillí sa navzájom obviňujú z prekročenia neoznačenej hranice a zásahov do režimu vojenských patrol. Podľa dostupných informácií sa tisíce vojakov Čínskej ľudovej oslobodzovacej armády premiestnili do citlivých oblastí pozdĺž východnej hranice Ladakhu, založili stany a umiestnili vozidlá a ťažké stroje na území, ktoré India považuje za svoje. Rovnako mali zničiť indické stanovištia a mosty. Indická armáda v reakcii na to presunula niekoľko práporov z pešej divízie pozdĺž hranice.
Eskalácia napätia teraz prichádza po budovaní cestnej a leteckej infraštruktúry na indickej strane, ktorá v minulých rokoch zlepšila mobilitu indických jednotiek. Podľa satelitného záznamu zverejneného indickým spravodajským kanálom NDTV sa v posledných týždňoch uskutočnili rozsiahle stavebné práce na čínskej vojenskej leteckej základni menej ako 120 míľ od hranice. Prebieha tiež výstavba novej pristávacej dráhy vhodnej pre bojové lietadlá.
Ázijskí giganti zdieľajú najdlhšiu neoznačenú hranicu na svete. Predmetom mocenských sporov je himalájska oblasť, ktorá v roku 1962 viedla k vypuknutiu otvorenej vojny. Odvtedy sa počet pohraničných potyčiek redukoval, posledná streľba sa odohrala v roku 1975, konflikt však pokračoval. Dnes napätie znova eskaluje a mier medzi Indiou a Čínou už nemusí byť samozrejmosťou.
Regulácii pokojných vzťahov v minulosti napomáhala predovšetkým rovnováha síl v mocenskej aj ekonomickej sfére. Ekonomika Indie v roku 1988 dosahovala 297 miliárd dolárov, v Číne to bolo 312 miliárd. Vyváženosť sa vzťahovala aj na investície do obrany.
Dnes je ich vzťah ďaleko nevyváženejší. V roku 2018 bol čínsky HDP štvornásobne väčší ako indický, investície do obrany skoro trojnásobné. Čína aj naďalej pokračuje vo svojej asertívnej zahraničnej politike a z globálnej pandémie nového koronavírusu sa, aj vďaka exportu vlastnej mäkkej moci, snaží vyjsť ako víťaz pripravený na prebratie pozície svetového lídra.
Tmelom vzťahov medzi Indiou a Čínou boli v minulosti zhodné záujmy a ciele v regióne, ktorých platforma dnes čínskym rozmachom viac-menej padá. Je otázne, či sa napätá čínsko-indická situácia vyrieši na lokálnej úrovni (ako tomu bolo v posledných desaťročiach), alebo prerastie do otvoreného konfliktu. India sa v nedávnom období do značnej miery snažila priblížiť Západu prostredníctvom spolupráce a formovania hlbších diplomatických vzťahov s USA, Austráliou či Japonskom.
Čína zatiaľ stabilizovala hranice s Ruskom a v regióne východnej Ázie posilňuje svoje postavenie na úkor USA. Nadviazanie partnerstva s Pakistanom zreteľne deklaruje ďalší kurz čínskeho vplyvu. Jediným “nevyriešeným” priamym rivalom je India, konkrétne práve neoznačená hranica v himalájskej oblasti. Eskalácia napätia teda nie je prekvapením, odvracia pozornosť od problematickej otázky Tibetu a zároveň pomáha čínskemu režimu prezentovať svoje teritoriálne a mocenské ambície nielen pred svetom, ale aj pred vlastnou populáciou. Podľa indického premiéra Modiho malo 21. storočie byť “storočím Ázie” s Indiou a Čínou pripravenými spolu ovplyvniť svetovú situáciu v nasledujúcich desaťročiach. Súčasný vývoj ale túto víziu ohrozuje.
Snaží sa Rusko militarizovať výchovu mládeže?
Diana Motúzová
Najnovšia iniciatíva ruského prezidenta Vladimira Putina, ktorá sa týka zmien v zákone o vzdelávaní, poukazuje na pokračujúcu stratégiu štátu v oblasti militarizácie mládeže.
Zmeny sa týkajú doplnenia formulácie výchovy, ktorá by podľa Putina mala v mládeži budovať pocit patriotizmu, ako aj úctu k pamäti ochrancov vlasti a ich hrdinským činom, s odkazom na Veľkú vlasteneckú vojnu. Zaujímavé tiež je, že Putin v predloženej legislatíve odkazuje na 67. článok ústavy, o ktorej sa ešte nehlasovalo. V tom je opäť zdôraznené, že deti sú najdôležitejšou prioritou verejnej politiky. Takýto jasný odkaz na posilňovanie vlastenectva a vojnovej histórie len ďalej potvrdzuje tézu, že ruský štát sa snaží výrazne militarizovať spoločnosť, a to prostredníctvom tej časti populácie, ktorá je najnáchylnejšia na podobné kroky – detí.
Úcta k národným a kultúrnym hodnotám je dôležitou súčasťou výchovného a vzdelávacieho procesu aj v iných krajinách, avšak nemala by byť zamieňaná s propagáciou patriotizmu, ktorý v sebe nesie silný militaristický podtón. A presne o toto sa Rusko už dlhšiu dobu snaží.
V roku 2015 vzniklo v Rusku mládežnícke hnutie Junarmija podporované ministerstvom obrany. V skutočnosti ide o militaristicko-patriotické zoskupenie, ktoré tvorí viac ako 700-tisíc Rusov vo veku od 8 do 18 rokov. Objavujú sa však informácie, že vstup do tejto organizácie je čoraz viac vynútený. Mládež sa zoznamuje s vojenským materiálom, učí sa strieľať zo zbraní, ale absolvuje aj fyzické tréningy. Dôkazy pritom nasvedčujú, že toto mládežnícke zoskupenie je finančne napojené na „Putinovho kuchára“ Jevgenija Prigožina, ktorý je spájaný so žoldniermi zo skupiny Wagner. Junarmija je však iba malým prvkom komplexného militarizujúceho systému výchovy. Príkladom sú aj stále viac rozšírené kadetské školy, pričom mnohým deťom sú tu už od malého veku prezentované agresívne geopolitické naratívy. Kremeľ zároveň kladie veľký dôraz na militarizáciu sirôt, keďže tieto deti sú plne závislé od štátu. Do kremeľskej stratégie je možné zaradiť aj integráciu neruskej populácie do militarizačnej kampane, a to predovšetkým mladých kozákov, ktorí sú následne trénovaní na účasť v paramilitárnych operáciách. V posledných rokoch sa takisto zintenzívnil proces militarizácie mládeže na Donbase a Kryme.
Z daných príkladov vyplýva, že spomínaná zmena vo vzdelávacom zákone nie je len obyčajnou snahou uctiť si históriu národa už od najmladšieho veku. Naopak, môže ísť o ďalší krok v systematickej snahe Putina o získanie podpory a mobilizáciu veľkej časti populácie, ako aj militarizáciu myslenia, čím sa do značnej miery režimu darí odvracať pozornosť od reálnych a systémových problémov.
Irán spolupracuje s Venezuelou proti americkým sankciám
Marián Maraffko
Sankciami oslabený Irán našiel za posledný mesiac nového energetického partnera vo Venezuele. Oba štáty spája značný antagonizmus zo strany USA, ktorého opatrenia sťažujú ich ekonomickú situáciu. Najviac zasiahnutý je práve energetický sektor. Závislosť oboch krajín na ropnom priemysle promptne využíva USA a svoje sankcie zameriava na export ropy z Iránu a Venezuely.
Sankcie mali na obe krajiny značný dopad. Hoci Irán do istej miery naďalej vyváža ropu najmä do ázijských krajín, jedná sa iba o približne pätinu exportovanej ropy pred sankciami. Vo Venezuele netrpí iba export ropy, ale aj jej vnútroštátne spracovanie a využitie. Neefektívne a nedostatočné investície prispeli ku kolapsu domáceho ropného priemyslu a prenechávaní správy venezuelských ropných polí zahraničným firmám. V spojení s finančnými stratami z exportu a súčasnou prezidentskou krízou by sa mohlo jednať o silnú kombináciu na zvrhnutie Madurovho režimu.
Staronové partnerstvo Iránu a Venezuely však do istej miery mitiguje problémy oboch štátov. Irán napriek sankciám voči obom štátom začal s exportom ropy do Venezuely, ktorú tu privítali s otvorenou náručou. Sám Maduro vyhlásil, že „iba bratstvo slobodných ľudí dokáže obe krajiny zachrániť.“
Výrazne sa líši aj iránsko-venezuelský prístup k dodávkam ropy. Kým v oblasti Ázie využíval Irán a jeho obchodní partneri „pašerácke taktiky“ a zakrývali svoju aktivitu napríklad vypnutím ich identifikačného systému, tentoraz svoje vzájomné obchodovanie nijako nekryjú. Práve naopak, otvorene varujú USA pred podnikaním akýchkoľvek krokov proti tomuto partnerstvu a prepravujú ropu nielen skrz zahraničných prepravcov, ale aj pod iránskou vlajkou za sprievodu venezuelských vojenských zložiek.
Hrozby USA voči obom krajinám i iným prepravcom, spolu so zvýšenou vojenskou prítomnosťou v Karibiku, obchod mierne spomalili, hoci zatiaľ boli odradené iba tretie prepravné spoločnosti. Dve lode pod libérijskou vlajkou prepravujúce iránsku ropu z obáv zo sankcií prerušili cestu do Venezuely. Irán však aj napriek tomu plánuje posilňovať svoje partnerstvo s Venezuelou a pripravuje ďalšie dodávky.
Vzhľadom na to, že Irán aj Venezuela už pod americkými sankciami sú, je nepravdepodobné, že by svoje partnerstvo prerušili. Z politického i ekonomického hľadiska nemajú oba štáty čo stratiť a jediný spôsob, ako by mohlo USA tomuto obchodu zabrániť, by bola priama námorná blokáda venezuelského pobrežia. Vzhľadom na súčasnú vnútroštátnu situáciu USA spojenú s občianskymi nepokojmi je však otázne, do akej miery sa budú angažovať do aktuálnych zahraničných otázok a spolupráce Iránu a Venezuely. Podľa iránskej vlády tieto nepokoje iba reflektujú skutočnú povahu USA aj v zahraničných jednaniach.
EÚ pracuje na prelomovej legislatíve v oblasti regulácie digitálnych služieb
Katarína Kondrótová
Európska komisia spustila otvorenú diskusiu ku svojmu plánovanému a dlho-očakávanému regulačnému zákonu pre online platformy, tzv. Digital Services Act. Hlavným cieľom zákona bude posilniť spoločný trh pre digitálne služby a podporiť inováciu a konkurencieschopnosť v európskom online prostredí. Okrem týchto ekonomických zámerov by mal zákon špecifikovať aj povinnosti poskytovateľov digitálnych služieb. Finálnym cieľom je vytvoriť rovnaké podmienky na európskom digitálnom trhu, aby bola zaistená ochrana pre všetkých jeho užívateľov a aby sa zjednotil spôsob, akým jednotliví aktéri dozerajú na digitálny priestor.
Táto diskusia prichádza vo výnimočné dobe. Sociálne siete slúžia ako prostriedok pre šírenie dezinformácií a konšpiračných teórií o novom koronavíruse a momentálne sú tiež obkolesené debatou o svojej zodpovednosti pri overovaní faktov a odstraňovaní nenávistného obsahu. Rozhodnutie Twitteru zobraziť varovnú správu pri tweete prezidenta Trumpa, ktorý mal “glorifikovať násilie”, vyvolala konflikt medzi ním a sociálnou sieťou. Spoločnosť Facebook v rovnakej veci nekonala, čo vyprovokovalo rozpory s jej zamestnancami. Sociálne siete zároveň hrajú nezanedbateľnú rolu pri súčasných masových protestoch v Spojených štátoch, kde sú využívané na šírenie povedomia a informácií o rasových nerovnostiach, na organizovanie skupinových aktivít, či dokonca ako virtuálne bojisko.
Spoločnosti stojace za sociálnymi sieťami doposiaľ neboli medzinárodným právom výrazne regulované, hoci ovplyvňujú dôležité svetové dianie. EU by sa skrz Digital Services Act mohla stať priekopníkom a viesť dôležitú iniciatívu pre lepšiu reguláciu a dohľad nad online priestorom.
Snaha regulovať digitálne služby, hlavne sociálne siete, však znamená kráčať po tenkom ľade. Otázky slobody slova či korporátnej slobody budú obmedzovať rozsah, v ktorom krajiny môžu upravovať dané služby a spoločnosti. Preto je pravdepodobné, že Digital Services Act bude takmer výlučne zameraný na úpravu ekonomickej stránky digitálneho trhu, a do úpravy sociálnych sietí len mierne načrie, napriek potrebe medzinárodnej legislatívy o sociálnych sieťach.
Európska komisia bude prijímať návrhy verejnosti k obsahu Digital Services Act do 8. septembra 2020. Po uzavretí verejnej diskusie Komisia vytvorí návrh zákona, ktorý predloží na pripomienkovanie Európskemu parlamentu a Rade EÚ.
V západnej Európe bola po pol storočí odhalená tajná špionážna aliancia
Andrea Hamzová
Spolu s podstatne slávnejšou anglosaskou špionážnou organizáciou Five-Eyes už takmer pol storočia tajne pôsobí v západnej Európe ďalšia aliancia zameraná na signálne spravodajstvo (SIGINT). Aliancia Maximator, pomenovaná podľa silného nemeckého piva typu Doppelbock, bola založená v roku 1976 Nemeckom, Dánskom a Švédskom. O rok neskôr sa pripojilo Holandsko a následne Francúzsko.
Pôvodným zámerom aliancie bolo spojenie síl a rozdelenie úloh s cieľom znížiť náklady a zefektívniť spoluprácu. Na rozdiel od slávnejšieho anglosaského náprotivku zostala aliancia v utajení takmer päťdesiat rokov a funguje dodnes. Existencia tejto aliancie ponúka nový pohľad na spoluprácu západného SIGINT-u na konci dvadsiateho storočia. Môže pomôcť prehodnotiť geopolitické závislosti medzi krajinami v oblasti diplomatickej a vojenskej komunikácie.
Signálne spravodajstvo, teda SIGINT, bolo stredobodom záujmu aliancie Maximator. Zameriava sa na zhromažďovanie informácií a analýzu elektronických signálov a systémov používaných cudzími cieľmi, ako sú radary, komunikačné a zbraňové systémy. Keďže väčšina z týchto signálov je šifrovaná, kľúčovú rolu zohráva kryptoanalýza, ktorá je často realizovaná prostredníctvom počítačových systémov. Táto špionážna poddisciplína zohráva dôležitú úlohu v národnej bezpečnosti, keďže poskytuje priestor na posúdenie zámerov zahraničných protivníkov.
Niektoré štáty sú v tejto disciplíne väčším prínosom ako iné. Príkladom je úsilie určitých krajín o pripojenie sa k aliancii Maximator, ktoré nebolo úspešné z dôvodu nedostatočných relevantných odborných znalostí alebo skúseností s kryptoanalýzou. Údajne išlo o Nórsko, Španielsko a Taliansko, avšak pri ich vylúčení mohli zohrať úlohu aj politické faktory. Belgicko nebolo pozvané práve z dôvodu nedostatku týchto schopností.
Zdá sa, že súčasná éra, ovplyvnená novými technológiami a snahou účinne reagovať na signál a kryptoanalýzu, vytvára prostredie pre novú geopolitiku, ako aj príležitosti pre partnerstvá medzi jednotlivými krajinami.
Haftarovy jednotky sa sťahujú. Znamená to začiatok konca vojny v Líbyi?
František Tóth
Snahy Líbyjskej národnej armády (LNA) na čele s generálom Chalífom Haftarom o dobytie Tripolisu sa začali už vyše pred rokom. Vďaka intenzívnej podpore Turecka jednotkám Vlády národnej jednoty (GNA) však narazili na vážnu prekážku. V posledných týždňoch Haftarove jednotky, podporované primárne Ruskom, stratili takmer celé územie, ktoré sa im podarilo získať od začiatku ofenzívy.
Po úspechu GNA minulý štvrtok, kedy vytlačili Haftarove jednotky z južnej časti Tripolisu, jej minister vnútra Fathi Bashagha slávnostne vyhlásil „začiatok konca projektu jedného diktátora“. Okrem toho vyzval mestá pod Haftarovou kontrolou na vzburu, čím by predišli zbytočnej eskalácii konfliktu.
Cieľom GNA je aj zisk ďalších dvoch strategických miest v západnej časti Líbye. Obsadením pobrežného mesta Syrta a leteckej základe Al Džúfra, ktorá je v súčasnosti domovom pre 14 ruských stíhačiek MiG-29s a Su-24s, by GNA získalo strategickú výhodu, ale najmä by sa tým znemožnilo Rusku založiť si letecké základne v Líbyi. Tým by sa samozrejme opätovne znížil aj vplyv samotného generála Haftara, ktorého čas sa podľa niektorých kráti a nemožno s ním počítať ani pri dialógu o budúcnosti krajiny. Podľa predstaviteľov GNA by okrem toho mal byť stíhaný za vojenské zločiny, ktorých sa dopustil počas priebehu konfliktu.
Plány GNA však môže ohroziť iniciatíva Egyptu, ktorý odhalil návrh na ukončenie vojenského konfliktu v Líbyi. Plán, ktorý v Káhire oficiálne vyhlásil egyptský prezident Abdal Fattáh Sísí, má podporu aj samotného Haftara a LNA, ako aj predstaviteľov líbyjského parlamentu. Podľa navrhnutého plánu, tzv. Káhirskej dekláracie, by od pondelka malo začať platiť prímerie spojené s odchodom zahraničných jednotiek z Líbye. Konflikt v Líbyi bol okrem iného charakterický aj prítomnosťou tisícok žoldnierov, s väzbami na západné krajiny, ale aj Spojené arabské emiráty, ktorí týmto na oboch znepriatelených stranách zasahovali do priebehu konfliktu. Najvýraznejšie však boli zastúpení ruskí Wagnerovci, napojení na ľudí blízkych Putinovmu režimu.
Podľa egyptského prezidenta je však ultimátnym cieľom plánu vrátiť Líbyu do stavu pred vojnou. Návrh by okrem toho mal pripraviť pôdu pre nové parlamentné voľby v krajine, no jej osud bude závisieť od ďalších skutočností. Egypt totiž údajne začal premiestňovať svoju vojenskú techniku k líbyjským hraniciam, kvôli plánovanej ofenzíve voči jednotkám GNA.
Je otázne, ako sa k k iniciatíve Egyptu postavia predstavitelia GNA, keďže zatiaľ plánujú pokračovať v bojoch o Sirte. Plány vytlačiť Rusko zo strategických miest víta najmä USA, ktoré bolo dlho iba pasívnym pozorovateľom situácie. Ako sa však javí, najväčším víťazom vojny v Líbyi je Turecko, ktorému sa otvoril prístup k strategickým surovinám.
Stiahnutie vojakov ako predzvesť nezávislejšej americkej politiky v Európe?
Adam Sitko
Denník Wall Street Journal prišiel nedávno s tvrdením, že americký prezident Donald Trump nariadil Pentagonu znížiť množstvo amerických jednotiek, ktoré sú dlhodobo dislokované na základniach v Nemecku. Biely dom tieto informácie nepotvrdil, avšak bývalí aj súčasní vládni predstavitelia oboznámení s plánom uviedli, že vojenská prítomnosť USA by sa mala znížiť na 25 000.
V Nemecku bolo v marci tohto roku dislokovaných 34 674 vojenských zamestnancov. Išlo by tak o tridsaťpercentné zníženie. Okrem vojenského personálu by však určite došlo aj k zníženiu počtov civilných zamestnancov, ktorých bolo v Nemecku až 19 000.
Správy o znížení sa stretli s viacerými negatívnymi ohlasmi zo strany bezpečnostných a vojenských expertov. Nemecké ministerstvo zahraničia zatiaľ na vec nereagovalo, dvaja významní poslanci vládnej CDU však vyjadrili svoje znepokojenie. Plán taktiež značne narúša dlhodobú snahu generálneho tajomníka Jensa Stoltemberga poukazovať na silné a jednotné NATO, na ktoré nebudú mať vplyv Trumpove výroky z čias prezidentskej kampane.
Neexistujú pritom náznaky toho, že by boli predstavitelia NATO vopred informovaní o Trumpovom pláne. Americký prezident však už neraz zaskočil spojencov, keď s nimi dopredu nekonzultoval dôležité politicko-vojenské rozhodnutia, ako bolo napríklad stiahnutie vojakov zo severnej Sýrie.
Celá situácia môže pritom najviac nahrávať Poľsku. Poľský premiér Mateusz Morawiecki už vyjadril nádej, že časť stiahnutých vojakov z Nemecka by mohla byť dislokovaná práve v jeho vlasti. Podobné vyjadrenie pritom zaznelo aj vlani v lete. Vtedy tak naznačila americká veľvyslankyňa v Poľsku po tom, ako USA pohrozili stiahnutím časti vojakov z dôvodu údajne nedostatočných nemeckých príspevkov do NATO a zahraničných operácií.
Poľsko sa od nástupu Trumpa snaží o čo najlepšie vzťahy so svojím americkým spojencom, a to predovšetkým z dôvodu nedôvery poľskej vlády voči Ruskej federácii a jej agresívnej zahraničnej politike. Minulý rok došlo k dohode o ďalšom navýšení americkej prítomnosti v Poľsku zo súčasných 4 500 na 5 500 vojakov, pričom náklady budú plne v poľských rukách. Vynikajúce vzťahy s USA môžu Poľsku taktiež slúžiť na zlepšenie pozície voči štátom EÚ, ktoré kritizujú určité kroky poľskej vlády ohrozujúce demokratický chod krajiny.
USA týmto krokom môžu sledovať získanie „servilnejšieho“ európskeho spojenca, prostredníctvom ktorého by nadobudli výraznejší vplyv v Európe. V kombinácii s väčšou angažovanosťou Iniciatívy Trojmoria by tak Spojené štáty mohli v kontroverznejších otázkach obchádzať nevôľu svojich kritickejších francúzskych a nemeckých spojencov. Takéto chovanie by však mohlo mať silný negatívny vplyv na fungovanie Severoatlantickej aliancie.
Zavedenie čínskeho národného bezpečnostného zákona v Hongkongu ohrozuje medzinárodný obchod aj slobodu médií
Barbora Krasová
V reakcii na hongkonské protesty schválil čínsky parlament na konci mája národný bezpečnostný zákon, ktorý má oficiálne slúžiť na potláčanie teroristických a separatistických aktivít, podvratnej činnosti voči centrálnej vláde a zahraničného zasahovania v Hongkongu. Zákon umožňuje ústredným vládnym orgánom zriaďovať v Hongkongu úrady, čo by znamenalo, že orgány pevninskej Číny by tam mali právomoc presadzovať zákony. Čínska vláda uvádza, že v Hongkongu bude môcť pôsobiť orgán ministerstva bezpečnosti štátu, čo by mohlo znamenať špehovanie škôl, univerzít, médií a monitorovanie sociálnych sietí ľudí, ktorí vyslovili akýkoľvek náznak nesúhlasu s čínskymi autoritami.
Implementácia zákona bude mať výrazný vplyv na globálny obchod a môže zmeniť spôsob fungovania zahraničných spoločností v Hongkongu. Spojené kráľovstvo navyše upozornilo, že navrhovaný bezpečnostný zákon je jasným porušením medzinárodných záväzkov Číny, ako aj princípu „jedna krajina, dva systémy“, ktorým sa riadi bývalá britská kolónia od roku 1997, keď sa vrátila k čínskej vláde.
Podľa ministra zahraničných vecí USA Mika Pompea tak rozhodnutie čínskej vlády znamená, že Hongkong už nie je politicky nezávislý od pevninskej Číny a USA mu môžu zrušiť udelený osobitný obchodný štatút. Ten mu poskytuje priaznivé obchodné podmienky a jeho zrušenie by predstavovalo hrozbu aj pre čínske hospodárstvo. Ak sa USA rozhodnú štatút zrušiť, na hongkonský vývoz by sa vzťahovali vyššie colné sadzby spolu s antidampingovými opatreniami, ktoré sa uplatňujú na Čínu, s dodatočnými clami vyplývajúcimi z obchodnej vojny medzi USA a Čínou. Zavedenie ciel na vývoz z Hongkongu by tiež poškodilo amerických spotrebiteľov zvýšením ceny tovaru. V dôsledku toho by veľa podnikov hľadalo alternatívne obchodné cesty, aby tomuto negatívnemu vplyvu zabránilo.
Priamo ovplyvnené môžu byť aj dátové centrá, ktoré uchovávajú osobné, finančné alebo iné údaje týkajúce sa jednotlivcov alebo subjektov vykonávajúcich národné bezpečnostné činnosti. Čínske úrady by si mohli vynútiť poskytnutie údajov aj na uľahčenie vyšetrovaní proti jednotlivcom alebo subjektom, ktoré by sa akokoľvek snažili poškodiť meno Čínskej ľudovej republiky alebo by s ňou vyjadrili nesúhlas.
Kritici uvádzajú, že národný bezpečnostný zákon by mohol potlačiť slobodu prejavu a právo ľudí na protest a upozorňujú, že v priebehu nasledujúcich rokov by sa v Hongkongu mohol pomaly zaviesť čínsky zákon o kybernetickej bezpečnosti, ktorý by lokalizoval údaje o občanoch a firmách. Zákon môže mať vplyv aj na cenzúru slobodných hongkonských médií. Podla Reportérov bez hraníc (RSF) Hongkong v globálnom indexu slobody tlače klesol v roku 2020 na 80. miesto oproti 18. pozícii v roku 2002. S novým bezpečnostným zákonom predpokladajú zhoršenie.
Aby sa predišlo eskalácii situácie na lokálnej i medzinárodnej úrovni, čínske orgány budú postupovať v oblasti cenzúry v Hongkongu opatrne. Nový bezpečnostný zákon je však len ďalším posunom k tomu, aby sa Hongkong stal anektovaným územím komunistickej Číny.
Tony konžského zlata, ktoré financujú regionálne milície, sú nelegálne pašované do Európy a USA
Alexandra Horkavá
Skupina expertov OSN na Konžskú demokratickú republiku zistila, že z Konga sú systematicky pašované tony zlata. Podľa odhadov Nemeckého federálneho inštitútu pre geovedy a prírodné zdroje krajina ročne vyťaží 15 až 22 ton zlata v hodnote vyše miliardy dolárov, za rok 2019 však hlási len produkciu 333 kilogramov a export len okolo 40 kilogramov. Naopak, ich východný sused Uganda ročne vyťaží len jednu až dve tony zlata, za rok 2019 však hlási export 27 ton.
Najviac zlata sa pravdepodobne pašuje z provincií Severné Kivu, Južné Kivu a Ituri, ktoré susedia s Ugandou, Rwandou a Burundi. Len z Ituri sa podľa odhadov dostala do Ugandy viac ako tona zlata, čo predstavuje stratu približne 1,88 milióna dolárov na daniach pre Konžskú demokratickú republiku. Naprieč všetkými provinciami produkujúcimi zlato je strata pravdepodobne oveľa väčšia. Toto zlato sa dostáva do okolitých krajín, cez Dubaj sa predáva do Európy a USA a dostáva sa do obehov spoločností ako Amazon, Sony alebo General Electric.
Experti OSN tvrdia, že zisky z pašovaného zlata financujú milície vo východnom Kongu, najmä v provincii Ituri, ktoré sa v boji proti súčasnej vláde dopúšťajú vojnových zločinov. Ide o milície, ktoré operujú už desiatky rokov, väčšina z nich je aktívna od konca druhej konžskej občianskej vojny v júli 2003. Podľa odhadov si konflikt v Kongu za posledných 20 rokov vyžiadal približne 5,5 milióna obetí.
Hoci je pranie špinavých peňazí v rozpore s medzinárodným právom, analytici investigatívneho tímu The Sentry tvrdia, že západné krajiny, v ktorých konžské zlato končí, pašovaniu zlata v Kongu a jeho následkom nevenujú dostatočnú pozornosť. Dlhodobý militantný konflikt financovaný z týchto nelegálnych zdrojov ohrozuje politickú stabilitu celej krajiny a regiónu a podporuje zločiny proti ľudskosti, ktorých sa militanti dopúšťajú.
Belgicko, kde sa predpokladá, že väčšina pašovaného zlata končí v spoločnostiach Tonyho Goetza, ktorého synovia boli nedávno odsúdení za pašovanie zlata z Venezuely, nevyvíja dostatočný tlak na ukončenie nelegálneho obchodu. Spojené štáty v roku 2010 dokonca prijali právne predpisy o obmedzení nákupu “konfliktných minerálov”, pašovanie zlata z Konga je však natoľko komplikované, že sa to často nedarí dodržať.
V Kongu už od roku 1999 operuje MONUSCO, mierová stabilizačná misia OSN, ktorej hlavné aktivity sa odohrávajú najmä v týchto troch provinciách. Momentálne sa tam nachádza viac než 8-tisíc cudzincov pracujúcich pre OSN vrátane dvoch Čechov.
Severná Kórea vyhodila do povetria budovu styčného úradu v Kesongu. Blíži sa ďalšia eskalácia?
Peter Dubóczi
Minulý týždeň, 16. júna, vyslala Severná Kórea jasný signál smerom k svojim náprotivkom na juhu. Ukončenie nádejnej diplomatickej komunikácie našlo svoje zosobnenie vo výbuchu styčného úradu v meste Kesong, len niekoľko kilometrov severne od demilitarizovanej zóny. Tento krok prišiel len niekoľko hodín po tom, ako sever obnovil hrozby vojenskej akcie na hranici. Styčný úrad mal pôvodne dopomôcť obom štátom, ktoré sú formálne stále vo vojne, k nájdeniu spoločnej reči.
Demolácia budovy prichádza po nádejných trilaterálnych rokovaniach medzi USA a Severnou a Južnou Kóreou. Pred menej ako tromi rokmi sa strany zaviazali k budovaniu éry mieru s nádejou, že dôjde k zastaveniu nukleárneho programu totalitného režimu. Stretnutie medzi Kim Čong-unom a Donaldom Trumpom v júni 2019 malo potvrdiť budúce snahy o spoluprácu. Proces však nebol dotiahnutý do konca, na Severnú Kóreu zostali aj naďalej uvalené ekonomické sankcie zo strany USA a OSN a Južná Kórea proti nim neprotestovala.
V kombinácii s prevládajúcimi zvesťami o rozsiahlej pandémii v rurálnych oblastiach predstavuje ekonomická situácia pre severokórejského vodcu problém. Ten len ťažko dokáže obyvateľstvu zabezpečiť naplnenie jeho potrieb. Dnes si s asistenciou svojej mladšej sestry musí poistiť svoju pozíciu na čele štátu. Práve Kim Jo-čong v poslednom období, predovšetkým z dôvodu májovej neprítomnosti svojho brata zapríčinenej jeho zdravotnými problémami, zaznamenala raketový vzostup jej verejnej úlohy pri uskutočňovaní severokórejskej politiky. V snahe o preukázanie vlastnej autority sama naznačila plán zničenia styčnej kancelárie, ktorý mal byť odpoveďou na “neschopnosť” južných susedov.
Oficiálne stanovisko pre konanie Pchjongjangu je aktivita dezertérov, ktorí prebehli na stranu juhu a pokračovali v protirežimovej činnosti. Letáky spúšťané balónmi tak mali byť hnacou príčinou pre zomknutie severokórejského národa voči “ľudskej spodine” (prebehlíkom). Napätie však pretrváva dlhšie. Kim Čong-un aspoň navonok očakával od južných susedov realizáciu spoločných projektov či zatlačenie na odpustenie sankcií.
Je možné, že Pchjongjang chce touto eskaláciou potrestať Južnú Kóreu, prípadne využiť eskalujúce napätie pre vyjednanie priaznivejších ekonomických podmienok v ďalších rokovaniach. Motiváciou môže byť predovšetkým tlak vyplývajúci z pandémiou obmedzeného obchodu s hlavným partnerom – Čínou.
Môže ísť taktiež o snahy umelo vyvolať krízu v priestore Kórejského polostrova, ktoré boli pre severokórejský režim v poslednej dobe príznačné. Vytvorenie kritickej situácie či rozporov medzi USA a Južnou Kóreou je pre sever stále kľúčové. V nasledujúcich dňoch tak možno budeme svedkami ďalších provokatívnych vojenských cvičení.
Etiópia začína plniť najväčšiu hydroelektráreň v Afrike. Nastane vyostrenie konfliktu s Egyptom?
Dominik Zachar
Najnovšie rokovania medzi Egyptom, Sudánom a Etiópiou neboli schopné vyprodukovať konsenzus ohľadom etiópskej priehrady na Níle. Rýchle naplnenie priehrady by mohlo spôsobiť zníženie objemu dostupnej vody ďalej po prúde. Najmä Egypt sa cíti byť týmto projektom ohrozený, keďže viac ako 90 percent celkového objemu pitnej vody v krajine pochádza z Nílu.
Stavba priehrady odštartovala v roku 2011 a aktuálne sú dokončené viac ako dve tretiny projektu. Vodné dielo by malo byť plne operatívne až v roku 2029. Po dokončení výstavby sa tak stane najväčšou hydroelektrárňou v Afrike, ktorá prinesie elektrickú energiu a rozvoj miliónom obyvateľov Etiópie, kde je z celkových 105 miliónov obyvateľov len polovica pripojená na elektrickú rozvodnú sieť.
Egypt sa primárne obáva rýchleho naplnenia priehrady, v dôsledku čoho by mohlo dôjsť k zníženiu objemu vody po toku rieky. Spôsobilo by to stratu ornej pôdy, možný nedostatok potravín a ekonomický prepad krajiny. Práve z tohto dôvodu Káhira navrhuje dlhodobejší interval napĺňania priehrady (v rozmedzí 12 až 21 rokov), čo však nekorešponduje s etiópskym sedemročným plánom.
Etiópia sa snaží priehradu naplniť čo najskôr, keďže očakáva návratnosť na päť miliárd dolárov, ktoré investovala do celého projektu. Projekt by mal naštartovať ekonomiku krajiny a priniesť očakávaný rozvoj. V týchto súvislostiach sa však objavujú názory, že Egypt sa ani tak neobáva samotného nedostatku vody ako straty veľmocenského postavenia v regióne.
Sudán je vklinený medzi záujmami Etiópie a Egypta. Hoci tiež leží po prúde rieky, zastáva menej kritický postoj ako Egypt, keďže elektráreň prinesie možnosť importovať lacnú elektrinu a zároveň lepšiu kontrolu toku rieky, čím sa zníži miera záplav. Aj napriek tomu Chartúm zostáva skeptický ohľadom prevádzky a zaistenia bezpečnosti elektrárne a tvrdí, že by mohla ohroziť jeho vlastné priehrady.
Jednania medzi Egyptom, Sudánom a Etiópiou trvajú už niekoľko rokov, vzájomnú dohodu však zatiaľ nedosiali. Po poslednom neúspešnom rokovaní Egypt vyzval Radu bezpečnosti OSN k intervencii a prelomeniu súčasného mŕtveho bodu rokovania. Etiópia uviedla, že začne nádrž budúci mesiac napĺňať, aj keď nedôjde k dohode.
Káhira a Chartúm odmietli etiópsky návrh na začlenenie článkov ohľadom zdieľania vodného toku do prerokúvaných dohôd. Ďalšie sporné body sa prevažne týkajú objemu vody, ktorý by Etiópia vypúšťala v prípade niekoľkoročného sucha, ako aj riešenia budúcich sporov. V súlade so súčasnou dohodou, ktorá pochádza ešte z koloniálnych čias a nezahŕňa Etiópiu, dostáva Egypt najväčší podiel vody z Nílu. Etiópia aj Egypt upozornili, že budú chrániť svoje záujmy všetkými dostupnými prostriedkami.
Rokovania o jadrovom odzbrojovaní medzi Ruskom a USA vo Viedni sa začali aj bez Číny
Andrea Hamzová
Spojené štáty a Rusko uzavreli minulý týždeň vo Viedni prvé kolo nových rozhovorov o kontrole jadrových zbraní. Rokovania viedli k vytvoreniu niekoľkých technických pracovných skupín s cieľom pripraviť pôdu pre druhé kolo rozhovorov naplánovaných na koniec júla alebo začiatok augusta. Nová dohoda by mala nahradiť zmluvu New START, ktorej platnosť vyprší vo februári 2021. Pakt podpísaný v roku 2010 ukladá limity na počet operatívnych strategických jadrových hlavíc nasadených USA a Ruskom.
Po minuloročnom odstúpení USA od zmluvy o likvidácii rakiet stredného a krátkeho doletu (INF) z dôvodu jej porušovania oboma signatármi sa New START stal posledným paktom o jadrových zbraniach medzi Ruskom a USA. Zmluva INF bola kritizovaná za svoju nedostatočnú efektívnosť, nezohľadňovanie pokroku raketových technológií, ako aj za to, že nezahŕňala Čínu. Obe strany sa zhodli na tom, že strategické prostredie sa od podpísania New START v Prahe v roku 2010 výrazne zmenilo, teda zmluva nereflektuje súčasné výzvy.
Washington sa zasadzuje za to, aby sa nová dohoda vzťahovala na všetky jadrové zbrane, nielen na strategické arzenály, pričom by mala zahŕňať aj Čínu. Moskva to považuje za nereálne. Ruský vyjednávač Sergej Rjabkov pripomenul, že rozhodnutie ktorejkoľvek krajiny pripojiť sa k dohode môže byť iba dobrovoľné. Spojené státy chceli, aby sa Čína zúčastnila na minulotýždňových rokovaniach a na Twitteri zverejnili fotografiu konferenčného stola s pripravenými čínskymi vlajkami. Peking však nikdy nepotvrdil účasť na rokovaniach. Na druhej strane Rusko chcelo, aby sa k dohode pripojilo Spojené kráľovstvo a Francúzsko.
Aj keď Čína vyvíja svoj arzenál, kvalitatívne aj kvantitatívne, a to vo výrazne väčšom množstve ako Británia alebo Francúzsko, zďaleka najväčší počet jadrových rakiet majú stále USA a Rusko. Obe krajiny tiež vyjadrili ochotu pokročiť v rokovaniach. Zmluva New START sa môže na základe vzájomného súhlasu predĺžiť o päť rokov, ale tlak USA na zahrnutie Číny by mohol tento proces brzdiť. Obidve strany uznávajú, že na dohodu už nezostáva príliš času. Pokrok v rokovaniach by sa však mohol premietnuť aj do ďalších oblastí vzájomných vzťahov medzi Moskvou a Washingtonom.